sk en de fb rss
Hlavné menu




História duchovnej sféry


Významné osobnosti
Malá a Veľká Skalka
Benediktínske opátstvo



Významné osobnosti

Svorad a Beňadik

Sv. Svorad-Andrej a Beňadik patrili k rádu benediktínov – najstaršej kresťanskej reholi v strednej Európe. Benediktínsky rád bol pracovným rádom, ktorý šíril znalosť remesiel, nových poľnohospodárskych plodín a stavebných postupov. Základné povinnosti rehole –modlitbu a fyzickú prácu - uskutočňovali členovia rádu v kláštoroch(cenobiti) alebo osamotene ako pustovníci (eremiti), riadiac sa heslom "ORA ET LABORA – MODLI SA A PRACUJ". Podľa východnej tradície mohol člen rehole žiť ako pustovník až po prekročení 40.roku života.

SV. SVORAD-ANDREJ- bol pôvodom Poliak, narodil sa okolo r.980 . Pochádzal z Opatovca na Visle. Tradícia v dedine Tropie nad Dunajcom (okres Nowy Sacz) nedaleko poľsko-slovenskej hranice zaznamenáva, že Svorad tam žil v mladých rokoch ako mních. Tamojší kostol je dodnes zasvätený sv.Svoradovi. V r.1022 vznikli v Poľsku nepokoje, keď kráľ Boleslav Chrabrý vystúpil proti tým, ktorí sa pridŕžali staroslovienskej liturgie a chcel ju odstrániť. Vtedy mnohí, ktorí sa jej nechceli zriecť, odišli z krajiny buď do Kyjevskej Rusi, do Čiech alebo na naše územie. Takto prišiel k nám aj Svorad. Na Zobore vstúpil do benediktínskeho kláštora na sv.Hypolita a prijal rehoľné meno Andrej. Po čase sa uťahuje do samoty – pustovne nedaleko kláštora. Neskoršie odchádza na Skalku, aby tam ako pustovník strávil zvyšok života spolu s učeníkom Beňadikom. Zomrel okolo r.1030. Jeho pozostatky sú uložené v nitrianskom katedrálnom chráme sv. Emeráma. (V Zázname z kanonickej vizitácie z r.1608 stojí, že medzi Nitrou a Tropiem jestvovala dlhoročná tradície: keďže majú spoločného patróna – Sv.Svorada – predstavený zoborského kláštora posielal farárovi do Tropia každoročne voz s ôsmimi sudmi sudmi vína z vinice, ktorú vysadil ešte sv.Svorad)

SV.BEŇADIK(uvádza sa aj ako sv. Benedikt, slovanská verzia jeho mena sa používa kvôli odlíšeniu od Sv. Benedikta z Nursie – zakladateľa rádu benediktínov.)- bol pravdepodobne Slovák a pochádzal z Ponitria. V "Zbierke svätcov Uhorska" sa spomína ako "Považan – Sv. Benedikt Vážsky – pustovník v Uhorsku". Podobne ako Svorad, aj on vstúpil do kláštora na Zobore. Neskôr ho pridelili za pomocníka v starobe Sv. Svoradovi. Po smrti svojho učiteľa žil na Skalke ešte tri roky. V r.1033 ho prepadli zbojníci a žiadali peniaze. Keďže žiadne nenašli, vytiahli ho z jaskyne, zabili a mŕtve telo zhodili do Váhu. Odvtedy ľudia vídali veľkého orla sedávať na brehu akoby čosi pozoroval. Po roku vytiahli Beňadikovo telo z vody celkom neporušené. Pltníci, plaviaci sa po Váhu okolo Skalky, uctievali sv. Beňadika ako svojho patróna a ochrancu.


Malá a Veľká Skalka

Malá SkalkaMalá Skalka

Dvojvežový kostolík postavený v románskom slohu sa spomína po prvý raz v roku 1208. Bol zasvätený Sv. Benediktovi.

Neskôr dal na jeho mieste vybudovať kaplnku ku cti sv. Doroty Juraj Thurzo (r.1520 D). V roku 1679 bol postavený nový oltár – posvätený na počesť Panny Márie Čenstochovskej. Jezuiti kaplnku v roku 1745 rozšírili do súčasnej podoby a pristavili k nej dve veže. Hlavný oltár zdobia dve sochy pustovníkov Sv. Andreja-Svorada a Beňadika (z r.1924) Maľba svätcov na stene je dielom P. Emila Prokopa, SVD (1983).

Veľká Skalka

Veľká SkalkaKostolík, kláštor a jaskyňa. Kostolík bol postavený v roku 1224 v gotickom slohu. V roku 1664 sa celý objekt dostáva pod správu jezuitov, ktorí ho zrekonštruovali a v roku 1717 znovu postavili kaplnku Sv. Andreja-Svorada a Beňadika s novou kupolou a vežou. V objekte kláštora sa nachádza vchod do pôvodnej jaskyne pustovníkov.

Opravy a rekonštrukcie :

V roku 1924 bola dokončená obnova Skalky, ktorej sa zúčastnil celý národ. O tejto obnove sa rozhodlo v deň biskupskej vysviacky prvých slovenských biskupov – 13.12.1921. Poškodený kostolík na Malej Skalke bol obnovený zásluhou nitrianskeho biskupa dr. Karola Kmeťka. V deň jeho posvätenia (r.1924) sa na Skalke zišlo niekoľkotisícové zhromaždenie. Svätú omšu slúžili dr. Karol Kmeťko, Ján Vojtaššák a Rudolf Misz. Potom nasledovalo katolícke zhromaždenie, na ktorom okrem iných rečnili aj kanonik dr. Jozef Buday a pápežský pronotár Andrej Hlinka.

Prvým reštaurátorom objektov kláštora na Veľkej Skalke bol trenčiansky opát - farár Ľudovít Stárek (v r.1852-53). Ďalšie opravy tohto pútnického miesta boli uskutočnené s odstupom niekoľkých rokov (v r.1951 a 1982). V súčasnosti pokračujú rekonštrukčné práce v objektoch kláštora, ktorý bol zničený v 70. rokoch vandalmi. Spustošená bola kaplnka, nádvorie i jaskyňa. Dnes už možno v kaplnke slúžiť sv. omše s možnosťou navštívenia jaskyne.


Benediktínske opátstvo

Na pamiatku pustovníkov Sv.Svorada-Andreja a Beňadika ho založil na Skalke v r.1224 nitriansky biskup Jakub I. Pri jaskyni, kde bol zavraždený Sv. Beňadik dal vystavať kláštor a na skale, z ktorej bolo jeho telo zhodené do Váhu – kostol. Benediktíni mali svojich murárov, ktorí vybudovali cely pre mníchov, spoločnú jedáleň, kuchyňu, komory, remeselnícke dielne a iné hospodárske budovy. Dolu boli široké, obrábané polia, humná, rybníky, maštale.

Predstaveným mníchov bol opát, ktorý rozhodoval o všetkom dianí v kláštore. Prvým z opátov na Skalke, ktorého meno poznáme, bol rehoľník Pavel. Do novozriadeného kláštora pravdepodobne vstúpil aj najstarší známy skalský farár Wikozlaus. V zakladajúcej listine daroval nitriansky biskup kláštoru na Skalke "majer, ktorý sa Skalka menuje", spolu s farárskymi dôchodkami a povinnosťami správcu skalskej fary.

Biskup Jakub sa dobre postaral o hospodársku stánku života kláštora: daroval mu dediny Uggezd (Újazd), Piecho, všetky polia, čo patrili k hradisku skalanskému (patril tam chotár zamarovský, istebnícky, lesy medzi Dolnou Súčou a Záblatím až po drietomský potok) ako aj polovicu polí hradiska Ľuborča (územie Kľúčového). Okrem toho každoročne : 7 volov, 12 vykŕmených bravov, 40 oviec, dotácie v obilninách, víno a 200 zlatých.

Kráľ Béla IV. pripojil k opátstvu vr.1238 dedinu zvanú Geszte (dnešná Opatová). Rozkvetu kláštora sa pripisoval veľký význam – stal sa duchovným centrom Považia. Mnísi vstávali ráno o piatej hodine. V kostolíku konali počas celého dňa predpísané bohoslužby. Po záverečnej modlitbe, okolo 19:00 hodiny sa ukladali na odpočinok. Vo svojom obvode mohli slobodne hlásať slovo božie, spovedať, udeľovať odpustky.

Rozvoj kláštora prerušil v r.1241 vpád Tatárov. Koncom júna sa ich severné hordy porazené českým kráľom Václavom I. valili cez Vlársky priesmyk do Uhorska. Ohňom a mečom pustošili dediny, mestá , ich vyčíňanie postihlo i kláštor. V r. 1300-1321 doľahla na život tunajšieho ľudu i kláštora tvrdá päsť Matúša Čáka. V r.1321-1421, teda celých sto rokov nik nevyrušoval tichý a bohabojný život rehoľníkov. Hlásali slovo božie, konali misie. V r.1421 prišli husitské vojny, ktorým sa nevyhla ani bohatá Skalka. Od r.1528 – 1545 bol majetok kláštora v rozličných rukách.

"A.M.D.Gl. – Na väčšiu slávu Božiu" – s týmito slovami prišli jezuiti (spoločnosť Ježišova ) na Skalku v r.1665 a od tohto času nastáva jej nový duchovný rozkvet. S ich menom je spojená najslávnejšia doba Skalky. V r.1667 začali s obnovou kláštora a priľahlých budov, vystavali Kalváriu. Postupne zrekonštruovali Malú i Veľkú Skalku. Jezuiti boli šíriteľmi nového umeleckého slohu – baroka. Veľmi dôkladne sa venovali poľnohospodárstvu. V záhradách pestovali najkrajšie druhy ovocia, ktoré bolo vzácne a známe nielen na celom Považí ale aj za Moravou. V r.1713 vystavali pec na sušenie sliviek a iného ovocia. Mali aj škôlku na ovocné stromčeky. Za záhradami sa rozprestierali hory, kde chovali stáda najlepších oviec s veľmi kvalitnou vlnou. starali sa o rybníky, dokonca vybudovali pivnicu pre ľad. V r.1772 vykopali mnísi pred kláštorom studňu. 21.júla 1773 pápež Klement XIV. rehoľu jezuitov zrušil.

 Pondelok 18.6.2018,
meniny má Vratislav, zajtra Alfréd.


Počasie Skalka nad Váhom - Svieti.com