sk en de fb rss
Hlavné menu




História obce


História obce
Vývoj názvov jednotlivých častí obce
Zmienky o Skalke
Povesti a legendy
Zemianske rody



História obce

Obec Skalka nad Váhom vznikla v r. 1974 zlúčením pôvodných obcí Skala, Skalská Nová Ves a Újazd. Z archeologických nálezov je však zrejmé, že územie obce bolo osídlené od neskorej doby kamennej (okolo roka 2800 pred Kr.), v staršej a mladšej dobe bronzovej, v staršej a neskoršej dobe železnej až do staršej doby rímskej. V katastri obce sa našlo žiarové pohrebisko lužickej kultúry. Ťažisko osídlenia bolo práve v posledných obdobiach, kedy tu sídlil ľud púchovskej kultúry – domáci substrát ovplyvnený keltskou a dáckou expanziou, v dobe rímskej germánskymi prisťahovalcami, konkrétne kmeňom Kvádov (medzi rokmi 100 pred Kr. až po 200 po Kr.).

Starí Slovania zanechali nezmazateľné stopy na Skalke a v blízkom okolí v podobe hradiska a pohrebiska z 9. storočia. Svoj význam Skalka nestratila ani v stredoveku, ba naopak, v rámci budovania jednotnej cirkevnej organizácie z celouhorského hľadiska staré slovanské centrá boli často využité pri transformovaní novej štruktúry cirkvi. Najnovší archeologický nález kostolíka objavený pri výstavbe diaľnice v roku 1995 je ďalším z dokladov prežívania veľkomoravskej tradície v období počiatkov uhorského štátu. Rozsiahly cintorín na náhornej plošine sa stal miestom posledného odpočinku zomrelých v 11. až 13. storočí.

Kostol a kláštor opátstva na Veľkej Skalke založil nitriansky biskup Jakub v roku 1224, odvolávajúci sa v zakladacej listine na zjavné stopy mučeníctva Benedikta na tomto mieste. Zakladacia listina opátstva na Skalke z roku 1220 je falzum, ktorého vzniku sa pripisuje opátovi Skalky Štefanovi Redetiusovi asi v roku 1563.

Postavy svätcov Svorada a Benedikta sú nerozlučne späté s históriou Skalky. Obaja patrili k benediktínom, najstaršej kresťanskej reholi v strednej Európe, ktorá mala prioritu v misijnom pôsobení aj na Slovensku. Počas stáročí kláštor na Skalke prešiel mnohými zmenami, odolával častým vojnovým nepokojom a sporom o majetok. V roku 1644 získali kláštor jezuiti, ktorí Skalku vlastnili až do roku 1773, kedy bola rehoľa zrušená.

Po stavebno – historickej stránke je kláštor jedinečnou pamiatkou napriek prestavbám a úpravám najmä v období baroka. Zachoval si však svoju dispozíciu a nezvyčajnosť spojenia architektúry a prírodných jaskynných útvarov.

Skalka je symbolom náboženského života našich predkov, národného povedomia Slovákov. Súčasne významnou kultúrno - historickou pamiatkou, ktorá bola, aj je vďačným námetom výtvarníkov a literátov. Dnes sa stále naliehavejšie hlási potreba zachovania tohto dedičstva pre budúce generácie.


Vývoj názvov jednotlivých častí obce

1773 -
Skala – Ujfalu
Szkala – Ujfalu
Nova Wesz

1786 - Szkala – Ujfalu

1808 -
Szkala – Ujfalu
Nowa Wes při Skale

1863 - Szkalaújfalu

1907- 1913 – Nemsújfalu
1920 – Skala Nová Ves, Skala Novejsa
1927 - Skalská Nová Ves
do 1927 – Újezdov
1946 - Újazd


Zmienky o Skalke

"Už v dávnych, pradávnych časoch, v dobe diluviálnej, bol Trenčín a jeho okolie obývané ľuďmi – Nomádmi, kočovnými tlupami, ktoré sa na čas zastavili v kraji bohatom na rôznorodú zver, aby po čase pokračovali v ceste do vzdialených krajov, zanechávajúc po svojom utáborení haldy kostí a popol svojich ohnísk, ktoré dodnes na mnohých miestach kraja trenčianskeho nachádzajú archeológovia.

Po dobe diluviálnej prišla doba neolitická, počas ktorej sa v Trenčianskom kraji usadzujú ľudia, ktorí žijú v jamách, skalných slojoch a obliekajú sa do koží ulovených zvierat. Ich zbraňou bol kameň a drevený kyj. Novo vzniknuté rodiny sa sťahujú z pôvodných jám do nových jám, čo dokazujú časté vykopávky na Skalke, v Polákovej tehelni a na mnohých miestach Trenčianskeho kraja.

V dobe bronzovej obsadzujú považský kraj silnejšie kmene a zaberajú miesto predtým obývané jednotlivými rodinami. Sú to zväčša skaly trenčianske a kopec nad dedinou Zamarovce, zvaný Skalka, kde sa usadzujú ľudia v hojnejšom počte.

Počas obliehania osady zvanej Laugaricione rímskymi légiami cisára Marcusa Aurelliusa na blízkom kopci nad dedinou Zamarovce, alebo akoby na Skalke, postavili Rimania chrám zasvätený bohyni lásky Venuši, ktorý široko-ďaleko dominoval celému kraju ako symbol rímskej vlády.

V tehelni v dedine Zamarovce pri Trenčíne bola nájdená ostroha z doby rímskej a na Skalke, kde stál chrám rímskej bohyne Venuše, potvrdzuje i cirkevný zápis, nachádzajúci sa v archíve katolíckej fary v dedine Skála-Novejsa. V miestach kde stál rímsky chrám, bolo nájdené kostené rímske pero na rytie písmen do voskových tabúl a antický bronzový náramok. Tieto nálezy, ktoré sa žiaľ nachádzajú v Budapeštianskom múzeu, opäť potvrdzujú prítomnosť Rimanov v Trenčíne a na Skalke.

Vládca Poliakov, Boleslav Chrabrý, po smrti Boleslava II. sa zmocnil Moravy a Slovenska a na čas bol i pánom Čiech. V Trenčíne na hrade bola usadená posádka poľského vojska, aby udržala kraj vo vernosti k Poľsku. V tej dobe žil na Skalke pri Trenčíne osamote učený muž, menom Svorad, ktorý prišiel z Nitry. Svorad zomrel v roku 1009 v Nitre, kam sa v nemoci uchýlil a tam na Zobore je pochovaný. Za svoj verný kresťanský život bol neskôr vyhlásený za svätého Andreja. Na jeho miesto sa presťahoval rehoľník Benedikt, aby v odlúčenosti od sveta a v tichu lesov pokračoval v začatom diele Svorada. Benedikt, ako aj jeho predchodca, boli u okolitého ľudu veľmi obľúbení pre svoju skromnosť a nábožnosť. Prichádzali ku nim ľudia zďaleka i zblízka o radu a slovo božie. Ľudia prinášali Benediktovi okrem potravín i peniaze, ktoré však Benedikt ďalej rozdával ľuďom postihnutým nešťastím. Zbojníkov na okolí peniaze lákali a predpokladali i nejaké poklady, neštítili sa Benedikta, meškajúceho na modlitby, zabiť. Pretože bol Benedikt medzi ľuďmi veľmi obľúbený, obávali sa zbojníci hnevu ľudu, preto odniesli za noci mŕtve telo k rieke Váh a z miesta, kde dnes stojí kostol ho vrhli do hlbín Váhu. Povesť hovorí, že telo Benedikta sa zachytilo neďaleko tohto miesta a ľudia ho po čase objavili. Za veľkého smútku ho odviezli do Nitry, k večnému odpočinku, kde je pochovaný v hrobke Sv. Andreja-Svorada. Rehoľník Benedikt, pre svoju nábožnosť a lásku k ľudu bol neskôr vyhlásený za svätého.

V roku 1220 biskup nitriansky Jakub zakladá opátstvo na Skalke pri Trenčíne, kde sa usadzuje rád Benediktínov, v dôsledku procesií okolitého ľudu, ktorý nemôže zabudnúť na Sv. Adreja-Svorada a Benedikta, do týchto miest každoročne putuje. Ich príchodom sa tento pustý kraj mení na dobre pestovanú záhradu a na mieste, kde bol Benedikt zvrhnutý do Váhu, stavia sa kostolík.

"O Trenčianskej Skalke môžeme hovoriť ako o posvätnom mieste našich predkov. Dnes však už len rumy a zboreniská týčia sa z hustého porastu, dokazujú, že tu od úsvitu našich národných dejín pulzoval duchovný život v odkaze bizanckej misie. Podľa archívnych dokumentov kláštor založil v roku 1222 nitriansky biskup Jakub pre rád Benediktínov. Hoci "pán Váhu a Tatier" Matúš Čák Trenčiansky ako prívrženec Václava v bojoch proti Karolovi Róbertovi zničil veľa kláštorov, benediktínsku Skalku nezničil. Ba naopak, skalskému opátovi Štefanovi bol naklonený. Matúš Čák nesiahol ani na raby oboch svätcov. Ale veľkú nehanebnosť urobila cisárska komora vo Viedni, ktorá z nich dala raziť peniaze (raby boli strieborné) v roku 1529 – 1534. Patronátne právo na opátsky kostol a na kláštor na Skalke dal Štefanovi Podmanickému nitrianskemu biskupovi kráľ Ferdinand I. v roku 1528. Od roku 1644 patrila Skalka jezuitom. Skalskí opáti udeľovali richtárom Opatovej, Zliechova a Hrabovky rozličné výsady, avšak povinnosti oddaných osád museli kláštoru plniť. Tak tieto osady dodávali kláštoru 20 okovov vína, vykŕmené ošípané a hotovosť v peniazoch."


Povesti a legendy

Život sv.Andreja - Svorada a sv.Beňadika

Najstaršou zachovanou legendou o živote našich svätcov je legenda "Život svätých pustovníkov Svorada-vyznavača a Benedikta-mučeníka" od päťkostolného biskupa Maurusa z pol.11.stor. Ako novic v zoborskom kláštore sv.Hypolita na vlastné oči videl mnícha Svorada a neskôr sa spriatelil s jeho učeníkom Beňadikom. Po niekoľkých rokoch sa už ako biskup dozvedel od nitrianskeho opáta Filipa o veľmi prísnej askéze pustovníka Svorada, o jeho smrti, o zázrakoch na jeho príhovor, ako aj o zavraždení Beňadika.

Biskup Maurus väčšiu časť legendy venuje sv.Svoradovi. poukazuje na jeho zvláštne mučeníctvo, neobyčajné sebazapieranie a trýznenie tela, na úžasnú skrúšenosť srdca. Keď sa tento muž utiahol do pustovníckej samoty na Skalke, na posilnenie svojho duchovného života často zachovával pôst. V čase veľkého 40 dňového pôstu sa uspokojil len so 40 orechmi. V tieto dni ako aj v iné, rovnako sa venoval modlitbám, bral do rúk sekeru a chodil pracovať do lesa. Raz, keď pri rúbaní dreva v hore zoslabnutý zamdlel, pristúpil k nemu krásny mládenec, na pohľad ako anjel, a naložiac ho na vozík, zaviezol ho do jeho jaskyne. Keď sa pustovník prebral z vytrženia, priznal sa svojmu učeníkovi Beňadikovi, čo zažil a prísahou o zaviazal, aby o tejto udalosti nikomu nepovedal, kým on nezomrie.

Po celodennej ťažkej robote (okrem modlitieb sa pustovníci venovali vyučovaniu okolitého ľudu, obrábaniu pôdy a klčovaniu lesa) ukladal sa Svorad na odpočinok do dubového vydlabaného kláta, ktorý ohradil tŕním. Okrem toho si dal na hlavu drevenú korunu, na ktorú zo štyroch strán zavesil ťažké kamene, takže keď sa ospalá hlava na ktorúkoľvek stranu naklonila, udrela sa o kameň a on sa hneď prebral.

Krátko pred smrťou sa znova utiahlo do zoborského kláštora. V posledných chvíľach života požiadal prítomných mníchov, aby ho – až skoná, nevyzliekli z rúcha, kým nepríde opát Filip. A vtedy sa ukázalo jeho mučeníctvo. Na vyzlečenom tele našli železnú reťaz hlboko vrastenú do mäsa. Keď ju chceli stiahnuť, silne bolo počuť zvuk praskajúcich rebier. Po smrti svojho učiteľa žil sv.Beňadik na Skalke ešte tri roky. V r.1033 ho prepadli zbojníci a žiadali peniaze. Keďže žiadne peniaze nenašli, vytiahli ho z jaskyne, zabili a mŕtve telo zhodili zo skaly do Váhu Odvtedy ľudia vídali veľkého orla sedávať na brehu akoby čosi pozoroval. Po roku vytiahli Beňadikovo telo z vody neporušené.Pltníci plaviaci sa po Váhu okolo Skalky uctievali sv.Beňadika ako svojho patróna a ochrancu.

V legende sa spomínajú zázraky, ktoré sa stali po smrti svätcov: raz zbojníci, ktorých tlupy obývali horské samoty, pobili sa tak, až jedného ťažko zranili. Keď zistili, že už nedýcha, odniesli ho do jaskyne, kde kedysi žili pustovníci a chceli ho tam pochovať. On sa však odrazu prebral a začal vstávať. Ostatní sa zľakli a utekali preč. Zbojník ich volal nazad a hovoril, že ho sv.Svorad vzkriesil k životu. Z jaskyne už neodišiel, žil tam ako pustovník.

Ďalší zázrak sa stal v Nitre. Obesili tam jedného zločinca, ktorý bol zázračne vyslobodený a sám prišiel potom za opátom Filipom, aby mu porozprával, čo sa stalo: keď bol odsúdený, vzýval meno pustovníka Andreja, a keď už ho dvíhali na šibenicu, on ho svojimi rukami pridržal. Keď sa všetci okolostojaci vrátili domov v domnienke, že je mŕtvy, on ho odviazal a prepustil.


Zemianske rody v Novej Vsi

PALLO

Už v roku 1646/1647 sa spomína v Novej Vsi Ján a Andrej Pallovci. Rod sa v prameňoch písal aj v tvare Palyo. Prví členovia rodu sa spomínajú v 16. storočí. Najstarším z nich bol žilinský richtár Matej Pallo spomínaný v roku 1558. V Skalskej Novej Vsi sa ako prvý spomína v roku 1593 Andrej Pallo (Palyo). Jeho potomok Andrej Pallo bol v rokoch 1647-1651 prísažným mešťanom Trenčína. Neskôr príslušníci rodu pôsobili najmä v Skalskej Novej Vsi, kde ich zaznamenali súpisy šľachty z rokov 1690 až 1837. V roku 1748 je tu spomenuté aj ich rodové prímeno Ztrpla. Erb rodu poznáme z pečate Pavla Palla, ktorou pečatil v roku 1775. Pečať je dnes už poškodená, takže sa dá čítať len čiastočne. Erb rodu tvorí oválny štít, v ktorom stojí doprava obrátená šelma (lev alebo grif). Klenot tvorí od pása vyrastajúci, doprava obrátený lev s mečom v pravej labe. Istý Štefan Palyo, žijúci v roku 1690 v Tekove, pečatil odlišným erbom. Tvorí ho štít, v ktorom je doprava obrátený jednorožec. Klenot tvoria tri pštrosie perá.

BUBLA

V roku 1646/1647 boli v Skalskej Novej Vsi zapísaní Michal Bubla a siroty Ján a Mikuláš Bublovci. V doterajšej literatúre sú známe hlavne turčiansky Bublovci pochádzajúci z tamojšej obce Abramová /de Abrahamfalva. Zdá sa však, že doterajší autori medzi nich zarátali aj trenčianskych Bublovcov. Je však pravdepodobné, že Bublovci v Skalskej Novej Vsi v Trenčianskej stolici boli samostatným rodom, preto sa uvádzajú len údaje jednoznačne poukazujúce na trenčianskych Bublovcov. Prvým známym členom rodu bol Mikuláš Bubla, spomínaný v Skalskej Novej Vsi v roku 1593. Pravdepodobne ten istý Mikuláš, spoločne s príbuzným Michalom Bublom prenajali v roku 1611 svojich dvoch drietomských sedliakov (Mikuláša a Ladislava Sekerkovcov) Anne Deseövej, vdove po Mikulášovi Bogádym. Súpis z roku 1646/1647 zaznamenal druhú a tretiu generáciu rodu. Bublovci žili v Trenčianskej stolici aj v nasledujúcich storočiach, v 18. storočí prešli aj do Nitrianskej a v 19. storočí do Novohradskej stolice. Najvýznamnejším členom rodu bol cirkevný hodnostár Karol Bubla (*1809, † 1889), ktorý sa narodil v Skalskej Novej Vsi. V mladosti vyštudoval teológiu na viedenskom Pazmáneu a v roku 1856 sa stal bratislavským a roku 1860 ostrihomským kanonikom. V roku 1888 – 1889 zastával hodnosť ostrihomského veľkoprepošta a titulárneho arbského biskupa.

ŠUMICHRAST

V roku 1646/1647 Ján, František, Pavol, Andrej a vdova Juraja Šumichrasta boli zapísaní v Skalskej Novej Vsi. Šumichrastovci (písali sa Schumichrast) boli zemianskym kuriálnym rodom v Skalskej Novej Vsi. Ich prvý známy člen, Michal, sa tu spomína v roku 1593. Predpokladá sa, že predkovia rodu v obci sídlili už v stredoveku. O pôsobení členov rodu sa vie len málo. V roku 1642 bol Juraj Šumichrast richtárom v Skalskej Novej Vsi. Od druhej polovice 17. storočia sa začínajú v rode objavovať prímená. V roku 1664 sa spomína Andrej Šumichrast, inak Drozd a v roku 1760 zase Ján Uhrovič, inak Šumichrast, ktorý bol provizorom grófa Gašpara Pongrácza. Súpisy z 18. storočia zaznamenali tieto prímená rodu – Čižmár, Drozd, Floriš, Gabriš, Horváth, Hudjec, Masarik, Masník, Mikušech a Žák. V 18. až 20. storočí žili členovia rodu prevažne v Skalskej Novej Vsi, Košeckom Podhradí a Dežericiach. Ich potomkovia pôsobia na Slovensku dodnes. Erb Šumichrastovcov sa v staršej odbornej literatúre publikovaný nenachádza. Známa je však pečať Michala z roku 1842. Erb na nej tvorí štít, v ktorom na pažiti stojí doprava obrátený lev, držiaci pred sebou kocku. Klenot tvorí od pása vyrastajúci lev zo štítu, ktorý drží kocku. Na pečati však chýbajú iniciálky majiteľa, nie je možné ho porovnať s iným prameňom, preto ho nie je možné jednoznačne prisúdiť Šumichrastovcom. Podľa zmienky Dr. Šišmiša sa Šumichrastovské erby nachádzajú dodnes na pomníkoch na cintoríne v Skalskej Novej Vsi. Na cintoríne v Skalskej Novej Vsi sa nenachádzajú len erby na náhrobných kameňoch, ale aj oveľa vzácnejší svedok histórie Novej Vsi. Je to krypta – hrobka Antala Šumichraszta, postavená v neogotickom štýle. Majiteľ hrobky Antal Šumichraszt je na tomto mieste pochovaný spolu so synom Elemírom Šumichrasztom, ktorý celý svoj život prežil v Hliníku nad Váhom a zomrel v roku 1943.

MALYCH

V roku 1646/1647 bol zaznamenaný v Skalskej Novej Vsi Ján Malych. Historik Nagy pokladá trenčianskych Malychovcov za vetvu zemianskeho rodu Michalekovcov, ktorý žil v 18. a 19. storočí v Súči a Velčiciach. Existuje aj istý rod Malych z Újezdu, ktorý získal 3. februára 1635 od kráľa Ferdinanda II. armáles. Listina bola vyhotovená pre Juraja Malycha z Újezdu, jeho synov Jána, Mateja, Andreja, Michala, Štefana a synovcov Michala, Jána a Juraja. Práve Ján Malych, spomínaný v armálese, by mohol byť totožný s Jánom spomínaným v roku 1646/1647 v Skalskej Novej Vsi. Erb Jána Malych zo Skalskej Novej Vsi sa nenašiel. Erb Malychovcov z Újezdu tvorí modrý štít, v ktorom na zelenej pažiti stojí doprava obrátený zlatý grif, ktorý drží v pravej prednej labe meč. Klenot tvorí od pása vyrastajúci grif zo štítu držiaci v pravej labe tri obilné klasy a v ľavej strapec hrozna. Prikrývadlá sú modro-zlaté a červeno-strieborné.




Zdroje:
MAJTÁN Milan, Názvy obcí na Slovensku za ostatných 200 rokov, Slovenská akadémia vied, Bratislava 1972.
VELIKÁN POVÁŽÍ, podľa historických prameňov napísal Ján Mráz v roku 1929.
Výber z publikácie F. Takáča OCHRANA PRÍRODY A PAMIATOK, Bratislava 1968.

 Streda 19.12.2018,
meniny má Judita, zajtra Dagmara.


Počasie Skalka nad Váhom - Svieti.com